Výbuch nastal vo štvrtom bloku elektrárne, ktorá sa nachádza neďaleko
hraníc s Bieloruskom a 120 kilometrov od hlavného mesta Ukrajiny —
Kyjeva. Elektráreň patrila v tom čase medzi najväčšie na svete, pričom
slúžila ako súčasť strategického vojenského programu pre sovietsku
armádu.
Výstavba Černobyľskej atómovej elektrárne V. I. Lenina sa začala v roku
1970 približne 20 kilometrov od mesta Černobyľ a 16 kilometrov od
ukrajinsko-bieloruských hraníc. Prvý reaktor uviedli do prevádzky 27.
septembra 1977 a posledný, štvrtý dokončili v roku 1983. Súčasne so
stavbou elektrárne vyrástlo pre jej pracovníkov a ich rodiny mesto
Pripiať.
K tragédii došlo v sobotu 26. apríla 1986 krátko po polnoci, o 1.23 h
miestneho času. Odohrala sa necelých 60 sekúnd po spustení záťažovej
skúšky. Pri havárii sa uvoľnilo žiarenie asi 50 miliónov curie, čo sa
rovná 30- až 40-násobku rádioaktivity bomby zvrhnutej na Hirošimu v roku
1945. V dôsledku havárie bolo na území bývalého Sovietskeho zväzu
rádioaktívne zamorených približne 150.000 štvorcových kilometrov.
Bezprostredne po katastrofe zahynulo 31 pracovníkov elektrárne a
hasičov, väčšinou na akútnu chorobu z ožiarenia. Tisíce ďalších ľudí
však podľahli neskôr chorobám súvisiacim s radiáciou.
Haváriu spôsobila celá séria zlyhaní viacerých faktorov od zlého návrhu
reaktora, cez zatajovanie mnohých informácií o chybách a technických
rysoch reaktorov až po chyby operátorov, ktorí porušili procedúry
potrebné na zaistenie bezpečného chodu elektrárne.
Rozsah tragédie však ešte viac zhoršila nekompetentnosť miestneho
vedenia a nedostatok príslušného vybavenia. Napríklad krátko po havárii
začali hasiči hasiť oheň, mysliac si, že horí strecha 4. bloku
elektrárne. Nikto im nepovedal, že sutiny a dym sú nebezpečne
rádioaktívne. Rádioaktívna tavenina mala ale teplotu okolo 2000 stupňov
Celzia, takže voda sa pri styku s ňou rozkladala na vodík a kyslík,
ktoré vzápätí explodovali.
S evakuáciou obyvateľov z oblasti Černobyľa sa začalo 36 hodín po
havárii. V máji 1986 premiestnili všetkých, ktorí žili v okruhu 30
kilometrov okolo elektrárne, čo sa dotklo vyše 110.000 ľudí, vrátane
evakuácie takmer 50-tisícového mesta Pripiať.
Na začiatku bol ale výbuch v atómovej elektrárni, ktorý vyniesol
rádioaktívne látky až do výšky 1,5 kilometra, utajovanou katastrofou.
Počiatočné dôkazy, že sa stala veľká jadrová havária, nepriniesli
sovietske zdroje, ale pochádzali zo Švédska.
Vzdušné prúdy kontaminované výbuchom sa niekoľkokrát dostali aj nad
územie Československa. Obyvatelia Slovenska boli vystavení vplyvu
rádioaktívnych látok v dvoch vlnách — prvé dni i týždne po havárii a
počas zimy 1986/1987.
Vyšetrovanie katastrofy v Černobyli oficiálne uzavreli s tým, že
pracovníci elektrárne nedodržali potrebné bezpečnostné predpisy, pričom
riaditeľa a hlavného inžiniera odsúdili na desať rokov odňatia slobody.
Únik rádioaktívnych prvkov sa zastavil v novembri 1986, keď sa poškodený
reaktor podarilo úplne prekryť. V októbri a novembri 1986 boli znovu
uvedené do prevádzky prvé dva bloky elektrárne a v decembri o rok neskôr
aj tretí blok.
Na druhom bloku došlo v roku 1991 k požiaru, po ktorom ho odstavili.
Koncom roka 1996 podpísala Ukrajina so štátmi G7 memorandum, na základe
ktorého bola zastavená aj prevádzka prvého bloku. Od decembra 1996
fungoval v Černobyle len tretí reaktor. Po havárii v marci 1999 znížili
jeho výkon na 50 percent. Ukrajina definitívne ukončila prevádzku
rizikovej jadrovej elektrárne 15. decembra 2000.